Meno a priezvisko sú dve základné veci, ktoré dostáva každý človek pri narodení a nemôže ich nijako ovplyvniť – je to častokrát iba voľbou našich rodičov, ako nás pomenujú, avšak ani to nemusí byť spravidla vždy to najšťastnejšie. Vo svete sú totiž známe prípady, kedy rodičia svojho syna pomenovali kontroverzným menom – Adolf Hitler, čo, samozrejme, bolo v rozpore nielen s miestnymi zákonmi, ale aj s dobrými mravmi a vecou sa začali neskôr zaoberať aj miestne úrady, ktoré takto pomenované deti odobrali. Ďalším príkladom môžu byť historky rôznych našich rodinných príslušníkov o tom, ako manželský pár odmietli ubytovať v egyptskom hoteli do dvojposteľovej izby pre ich, na prvý pohľad z hľadiska cudzinca, odlišné priezviská. My sa v našej práci budeme venovať predovšetkým možnosti zmeny priezviska v zmysle európskych judikátov, slovenskej judikatúry a reálnej praxe.

Samozrejme, legislatíva umožňuje zmenu mena a priezviska, pričom vnútroštátne sú v slovenských pomeroch možnosti na ich zmenu upravené v Zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 154/1994 Z. z o matrikách a v Zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 300/1993 o mene a priezvisku. Aj napriek tomu sa však v minulosti objavili aj u nás viaceré mediálne známe prípady, kedy museli ľudia bojovať s byrokraciou štátneho aparátu a žiadať o zmenu priezviska a mena až súdnou formou.

Jeden z  problémov, aké v súčasnosti prináša globalizácia, sú aj manželstvá partnerov pochádzajúcich z dvoch rôznych štátov, pričom v tomto kontexte nemyslíme napríklad uzatvorenie manželstva medzi občanom Slovenskej republiky a občiankou Českej republiky, kde je legislatívny rámec výrazne podobný (súvisí to s historickým vývojom), ale skôr sa orientujeme na uzatváranie manželstiev u krajín, ktoré môžu byť kultúrne a hlavne legislatívne podstatne odlišné. Ako príklad môžeme uviesť manželstvo medzi občanom Fínska a občiankou Nemecka, či medzi občanom Nemecka a občiankou Slovenskej republiky.

Mnohé z týchto prípadov skončili na Európskom súde zvyčajne vtedy, keď sa navrhovatelia neuspokojili s výsledkom vnútroštátnych súdov v danej krajine. Či už súdy rozhodli pozitívne alebo negatívne, ich judikáty mali vplyv aj na dianie v ďalších členských štátoch Európskej únie.

Prechyľovanie a rôznorodosť slov v krajinách EÚ

Najčastejším problémom pri týchto súdnych sporoch býva práve kultúrna rozdielnosť a rozdielnosť v tradíciách. Zatiaľ čo v slovanských krajinách ako je Slovensko, či Česká republika dochádza k prechyľovaniu a teda používaniu zvyčajnej zaužívanej koncovky „-ová“ (napr. Nováková), v iných krajinách ako je Poľsko majú problém s používaním niektorých znakov v priezviskách. Napríklad v poľštine neexistuje, resp. nevyužíva sa, znak klasického „V“, ale v 99% poľských slov nájdete jeho ekvivalent v podobe „W“, pričom plní funkciu toho klasického, len sa inak píše. Poľsko sa v svojej jazykovej morfológii dostalo až tak ďaleko, že klasické „V“ používa iba a výlučne v prevzatých a cudzích slovách napr. TV, s tým, že takto umiestnené klasické „V“ číta po fonetickej stránke ako „fau“ alebo „vau“, podobne, ako je tomu v nemeckej morfológii. To spôsobilo problém aj v jednom manželstve, ktorému sa budeme teraz venovať.

Prípad Malgožaty Runevič-Vardyn proti mestu Vilnius

Prípad pani Malgožaty Runevič-Vardyn sa ťahá už niekoľko rokov. V roku 2007 bola na matrike v meste Vilnius podaná žiadosť o zmenu mena a priezviska podľa litovského občianskeho kódexu. Pani Malgožata, litovská štátna občianka poľského pôvodu, ktorá si vzala za muža obyvateľa Poľska, si chcela zmeniť priezvisko, aby bolo zhodné s tým jeho. Ako sme už vyššie uviedli, v Poľsku je prítomnosť klasického „V“ používaná iba v cudzích slovách a preto vo svojej žiadosti uviedla, že si chce zmeniť priezvisko po uzavretí manželstva z pôvodného „Malgožata Runevič“ na poľsky gramaticky správny ekvivalent „Małgorzata Runiewicz-Wardyn“, pričom brala v ohľad to, aby bolo v súlade s priezviskom manžela. Dôležité je tu poznamenať, že manželstvo bolo uzatvorené na zvrchovanom území Litvy. Matričný úrad však takýto zápis odmietol a pani Malgožata sa preto obrátila na súdy.

Argumentovala predovšetkým tým, že boli porušené jej práva a že nezapísaním poľsky znejúceho priezviska dochádza k diskriminácii založenej na štátnej príslušnosti a teda podľa článkov 18ZFEÚ a 21 ZFÉU by mala platiť zásada zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový, alebo etnický pôvod. Príslušné litovské zákony však určujú, že mená a priezviská musia byť prepísané vo forme, ktorá je v súlade s pravidlami písania úradného štátneho jazyka.  Z toho vyplýva, že sa pripúšťa iba používanie latinky okrem diakritických znamienok, ligatúr alebo akýchkoľvek iných grafických úprav písmen latinskej abecedy, ktoré sa používajú v iných jazykoch, ale neexistujú v litovskom jazyku.[1]

V tomto prípade však treba poznamenať, že celý proces bol aj podľa názoru odborníkov poznačený dlhodobými zlými poľsko-litovskými vzťahmi, ktoré vyplývajú zo spoločnej histórie týchto krajín siahajúcej od 14 storočia až do roku 1918. Keďže v danom historickom období existovala Poľsko-litovská únia a neskôr aj Ruské cárstvo, splynutie obyvateľstva v tomto regióne bolo prirodzeným vývojom udalostí. Od roku 1918 sa však napätie medzi oboma krajinami stupňuje pre vzájomné obvinenia o porušovanie práv jednej či druhej menšiny na území oboch štátov.

Vo svojom rozhodnutí vnútroštátny súd poukazuje na viaceré tvrdenia, ktoré predložili žalobcovia vo veci samej na podporu danej žaloby. Tento súd uvádza, že žalobca tvrdí, že odmietnutie litovských orgánov prepísať v sobášnom liste jeho mená vo forme, ktorá je v súlade s poľskými pravidlami písania, predstavuje diskrimináciu občana Únie, ktorý uzavrel manželstvo v inom štáte, ako je jeho štát pôvodu. Ak by žalobcovia uzavreli manželstvo v  Poľsku, ich mená by sa zapísali v  sobášnom liste s použitím rovnakého spôsobu zápisu, ako je ten v rodnom liste žalobcu. Ak písmeno „W“ oficiálne neexistuje v litovskej abecede, žalobca vo veci samej sa pýta, prečo spôsob zápisu jeho priezviska bol litovskými orgánmi zachovaný, ale spôsob zápisu jeho mien bol zmenený. Vnútroštátny súd tiež konštatuje, že Matričný úrad mesta Vilnius a ostatné dotknuté orgány namietali voči žiadosti žalobcov vo veci samej, podľa ktorej im mala byť uložená povinnosť zmeniť údaje uvedené v dokumentoch o osobnom stave. I – 3830 ROZSUDOK Z 12. 5. 2011 — VEC C-391/09 Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že Ústavný súd vydal 21. októbra 1999 rozhodnutie týkajúce sa zlučiteľnosti rozhodnutia Najvyššej rady Litovskej republiky z 31. januára 1991 o písaní mien a priezvisk v pasoch príslušníkov Litovskej republiky s ústavou. Uvedený súd rozhodol, že v pase musí byť meno a priezvisko zapísané v súlade s pravidlami písania úradného štátneho jazyka, aby nebolo narušené ústavné postavenie tohto jazyka.[2]

Vilniuský okresný súd však vydal rozhodnutie, v ktorom tvrdí, že neexistuje dôvod zmeniť priezvisko pani Vardyn na priezvisko jej manžela (čiže Wardyn), čo odôvodňuje práve zápismi v rodnom liste, vnútroštátnou právnou úpravou a faktom, že písmená ako je „W“, či „Ł“, ktoré boli súčasťou mena manžela, poľského štátneho príslušníka. Samozrejme pani Malgožata sa nechcela vzdať a využila všetky riadne opravné prostriedky v rámci Litovského práva. Ku kauze sa v roku 2011 vyjadrila aj predsedkyňa litovského parlamentu pani Irena Degutiene, ktorá sa vyjadrila: „Litva neporušila žiadne práva svojich obyvateľov týkajúce sa písania poľských priezvísk. Pokiaľ som obyvateľkou Litvy poľskej alebo inej národnosti, moje priezvisko v cestovnom pase by malo byť zapísané v súlade s platným zákonom o úradnom jazyku.“ [3]

Celý proces pokračoval až do momentu, kedy sa rozhodol Vilniuský súd prerušiť konanie a podať na Súdny dvor niekoľko prejudiciálnych otázok, aby dokázal v súlade s uvedenými dokumentmi vydať adekvátne rozhodnutie. Súdny dvor (druhá komora) však rozhodol takto:

„Vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje, že priezviská a  mená osôb môžu byť v dokumentoch o osobnom stave tohto štátu prepísané len vo forme, ktorá je v súlade s pravidlami písania úradného štátneho jazyka, sa týka situácie, ktorá nepatrí do pôsobnosti smernice Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s  osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod.“ [4]

V tomto momente na chvíľu vybočíme z oficiálneho rozhodnutia Súdneho dvora a chceli by sme poukázať na nie celkom správny postup matričného úradu a Okresného súdu vo Vilniuse. Ak si totižto vezmeme litovský Občiansky zákonník, ten stanovuje, že každý má právo na meno, pričom toto zahŕňa aj právo na priezvisko, na jedno alebo viacero mien a na pseudonym. Avšak v článku 3.31 Litovského občianskeho zákonníka sa uvádza (po preklade): „Každý z manželov má právo ponechať si svoje priezvisko, ktoré mal pred uzavretím manželstva ako spoločné priezvisko alebo rozhodnúť sa pre možnosť mať dve priezviská, pričom k jeho vlastnému priezvisku bude pripojené priezvisko druhého manžela.“ (citácia Občianský zákonník litvy) Následne sa v Článku 3.282 uvedeného občianskeho zákonníka dozvedáme, že: „údaje v dokumentoch o osobnom stave musia byť uvedené v litovčine. Meno, priezvisko a zemepisné názvy sa zapisujú v súlade s pravidlami litovského jazyka“.

Práve uvedenú časť článku 3.282 v kontexte článku 3.31 považujeme za zmätočnú a problémovú z dôvodu, že v rámci litovskej gramatiky je predsa prípustné používanie cudzích slov a tzv. internacionalizmov, ktoré sa bežne využívajú po celom svete. Väčšinou sa pod týmito slovami rozumejú slová ako „taxi, internet, web“ a pod. V rámci pravidiel litovskej gramatiky je však prítomnosť prevzatých a cudzích slov v litovskom jazyku prípustná. Dokonca litovský jazyk pripúšťa aj to, že mená a priezviská verejne známych osôb sa majú prepisovať a používať v originálnom tvare (napr. Marilyn Monroe) V tom prípade, pokiaľ sú prípustné prevzaté a cudzie slová, môžeme na gramatickej a morfologickej úrovni pripustiť možnosť, že litovský okresný súd mohol rozhodnúť v danom prípade aj bez kladenia prejudiciálnych otázok, nakoľko v danom priezvisku by malo ísť o cudzie slovo a priezvisko by malo byť písané v originálnom tvare. Ako určitý právny precedens môžeme v tomto prípade použiť argument, že jedna z najväčších bánk na území Litvy sa nazýva „Swedbank“  a tým pádom by tiež v zmysle zákona o štátnom jazyku Litvy nemala byť zapísaná do obchodného registra.

Ako celý prípad dopadol je teda zrejmé. Na druhej strane je však potrebné si uvedomiť, že takéto rozhodnutie Súdneho dvora malo okrem právnych dôsledkov aj dôsledky politické, kedy nastalo po ukončení pojednávania výrazné zhoršenie vzťahov medzi Poľskom a Litvou. Litva sa totižto následne pokúsila a naďalej sa pokúša vnútiť poľskej menšine žijúcej na jej území, zmenu písania mien a priezvísk z poľského formátu na formát litovský. Predseda Združenia Poliakov žijúcich v Litve, Michal Mackiewicz, sa ešte v roku 2011 vyjadril, že takéto rozhodnutie Súdneho dvora o „politevštení“ poľských priezvísk je neprijateľné. V súčasnosti preto prebieha na území Litvy vnútropolitický boj poľskej menšiny o právo zachovať si svoje pôvodné poľské priezviská.  Bohužiaľ, tento judikát Súdneho dvora mal teda okrem zákonného vplyvu aj vplyv politický.

Rozsudok Garcia Avello proti Belgickému kráľovstvu a jeho porovnanie

Viacerí však môžu argumentovať rozdielnymi rozsudkami, ktoré vydal Súdny dvor v incýh prípadoch, konkrétne vo veci rozsudku Garcia Avella proti Belgickému kráľovstvu, kde bolo hlavným predmetom sporu, že novonarodenému dieťaťu chceli zapísať rodičia v Belgickom kráľovstve, rodičom, ktorí pochádzali z Belgicka a Španielska (pričom pán Garcia Avella pochádzal zo Španielska) zapísanie priezviska spôsobom v Španielsku obvyklým, pričom uviedli, že podľa zvyku vyplývajúceho zo španielskeho práva sa priezvisko detí manželov skladá z prvého priezviska otca, za ktorým nasleduje priezvisko ich matky.

Žiadali preto, aby sa priezvisko dieťaťu zmenilo na „Garcia Weber“ z pôvodného „Garcia Avella“, čo belgické úrady odmietli s odôvodnením, že „pokiaľ má belgický štátny príslušník občianstvo jedného alebo viacerých štátov, belgické orgány uprednostnia belgické štátne občianstvo podľa pôvodne zvykového pravidla, podľa ktorého „osobu, ktorá je štátnym príslušníkom dvoch, alebo viacerých štátov, môže každý z týchto štátov považovať za svojho štátneho príslušníka.“[5]

Tento prípad je však od prípadu pani Malgožaty odlišný hneď v niekoľkých rovinách. V prvom rade v tomto prípade nešlo o národnostnú menšinu žijúcu na území iného štátu, ale o štátneho príslušníka, ktorý mal dvojité štátne občianstvo. Druhým veľmi významným aspektom však nebolo správne grafické zobrazenie mena, tak ako tomu bolo v predchádzajúcom prípade, ale úplná a významová zmena. Zatiaľ čo, pri predchádzajúcom rozsudku išlo o zmenu, ktorá by sa dotkla latinky, výslovnosti a pod. ako takej (vzhľadom na špecifické nastavenia kódovania „Windows-1250“ a „UTF-8“, ktoré uvedené diakritické znamienka obsahujú) v tomto prípade išlo hlavne o zmenu na základe tradície iného členského štátu. Tretím dôležitým aspektom v tomto prípade bolo, že súd vzal do úvahy aj vek maloletého, čo odôvodnil aj v rozsudku, že deti majú právo mať priezvisko, ktoré by im patrilo podľa práva a tradície druhého členského štátu.  V tomto prípade tak išlo predovšetkým o snahu zamerať sa o dodržanie práv občana, ktorý je držiteľom dvojitého štátneho občianstva. Na rozdiel od rozsudku pani Malgožaty, ide o úplne odlišný prípad, nakoľko v prípade pani Malgožaty išlo o štátnu menšinu, nie o iné občianstvo.

Rozsudok Grunkin-Paul

Ďalším sporným rozsudkom vo veci môže byť práve prípad, keď sa v roku 1998 v Dánsku narodil Leonard Matthias Grunkin-Paul, dieťa v tom čase manželov pani Paulovej a pána Grunkina, ktorí sú nemeckí štátni príslušníci. Nemeckú štátnu príslušnosť má aj toto dieťa, ktoré od narodenia žije v Dánsku a v súlade s dánskym zákonom mu bolo zapísané priezvisko Grunkin-Paul aj do rodného listu. Nemecké matričné orgány odmietli uznať meno dieťaťa, tak ako bolo určené v Dánsku, a to z dôvodu, že v zmysle článku 10 EGBGB sa priezvisko fyzickej osoby spravuje právom štátu, ktorého je dieťa štátnym príslušníkom, a nemecké právo dieťaťu neumožňuje mať dvojité priezvisko zložené z priezviska otca a matky. Opravné prostriedky podané rodičmi Leonharda Matthiasa proti tomuto odmietnutiu boli zamietnuté.[6]

V tomto prípade je však opäť ďalší rozdiel v porovnaní s prípadom pani Malgožaty a to v tom, že príslušník bol nemeckého štátneho pôvodu, avšak narodil sa na území iného štátu, čo nebolo v zásade v rozpore s právom EÚ. Opäť sa tu nenachádza žiaden rozpor týkajúci sa spomínaných interpunkčných znamienok, ale ide opäť o rozdielnu štátnu príslušnosť a akceptáciu práva iného štátu a jeho právnych predpisov. V tomto prípade, pokiaľ dánske úrady nemali pochybnosti pri zapisovaní mena do rodného listu, nemohli nemecké úrady takýto zápis odmietnuť, lebo by tým boli porušené práva iného členského štátu. Opäť sa teda dostávame do roviny, kedy je pani Malgožata znevýhodnená menšinovým postavením v rámci Litvy. Určitú úlohu tu samozrejme zohralo aj bydlisko dieťaťa, ktoré od narodenia žilo na území Dánska.

Aj z toho dôvodu rozhodol súd nasledovne: Článok 18 ES za podmienok, ako sú tie vo veci samej, bráni tomu, aby orgány členského štátu pri uplatňovaní vnútroštátneho práva odmietli uznať priezvisko dieťaťa, tak ako bolo určené a zaregistrované v inom členskom štáte, v ktorom sa dieťa narodilo a má odvtedy bydlisko, teda dieťaťa, ktoré je tak ako jeho rodičia štátnym príslušníkom len prvého z uvedených členských štátov.[7]

Prechyľovanie v slovenskom jazyku

Slovenský a teda zákonite aj český jazyk má však tiež určité špecifiká, ktoré môžu v súvislosti s písaním mena a priezviska predstavovať problém a to predovšetkým pri ceste do zahraničia. Pokúsme sa teda najskôr určiť a definovať, čo prechyľovanie vlastne je.

Podľa Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra sa pri používaní ženských priezvisk v slovenčine sa majú rešpektovať zákonitosti slovenského jazyka, čo znamená, že domáce aj cudzie ženské priezviská sa v kontexte slovenského jazyka (písaného i hovoreného) vo verejnom styku majú používať s náležitou koncovkou slovenského prechyľovania. Prechyľovanie ženských priezvisk si vyžaduje slovenská gramatika, aby sa ženské priezvisko prirodzene začlenilo do slovenskej vety.

Často sa pritom v praxi stretávame so situáciami, kedy musíme v zahraničí vysvetľovať, prečo má žena na prvý pohľad odlišné priezvisko, než jej manžel. Vo veľa prípadoch pomáha hlavne vysvetlenie, že prípona „-ová“ znamená, že žena patrí mužovi, čiže je mužova. Viaceré manželské páry cestujúce do Egypta, Tuniska, či dokonca Talianska zaznamenali situácie, kedy ich konzervatívne hotely dokonca odmietli ubytovať v spoločnej izbe, lebo by mohli byť nemravní.

Vplyvom vyššie uvedeného prípadu pani Malgožaty a jej manžela sa však začalo blýskať na lepšie časy aj u nás na Slovensku. Aj keď rozhodnutie bolo v tomto prípade negatívne, slovenskí zákonodarcovia predsa len uvažujú nad možnou zmenou zákona. V súčasnej dobe platí v zmysle Zákona o mene a priezvisku 300/1993 Z. z podľa §2 ods d), že povolenie na zmenu priezviska nie je potrebné, ak ide o zmenu priezviska spočívajúcu v úprave priezviska v súlade so slovenským pravopisom, alebo s pravopisom jazyka národnostnej menšiny podľa osobitného predpisu. [8]

Kedysi u nás na Slovensku za čias predsedu vlády Vladimíra Mečiara platil aj zákon o ochrane štátneho jazyka, ktorý v praxi zakazoval používanie cudzích mien v prípade žien na našom území. Vtedy na to začala najviac upozorňovať bývala moderátorka správ TV Markíza Andrea Vadkerti, ktorá si musela v zmysle tohto zákona písať aj spomínanú príponu „–ová“, čiže musela používať tvar „Andrea Vadkertiová“, čo kritizovalo viacero významných osobností. Dôvodom bola oficiálna žiadosť Ministerstva kultúry Slovenskej republiky – vtedajšieho riaditeľa sekcie štátneho jazyka a písomníctva Milana Ferka. Ten listom žiadal uvádzať jej meno ako Vadkertiová, pretože hlásatelia, moderátori a redaktori sú povinní používať vo vysielaní štátny jazyk v jeho kodifikovanej podobe. Po vstupe Slovenska do Európskej únie sa začalo s postupným uvoľňovaním týchto tlakov.

Na Slovensku však záujem uvádzať si meno v tvare bez koncovky „-ová“ rastie, a to nielen preto, že naše ženy si berú za manželov Francúzov, Angličanov, či mužov iných národností. Súčasná tvrdosť § 16 vedie k absurdným situáciám, kedy si stovky Sloveniek pri vstupe do manželstva alebo pri narodení dcér uvádzajú maďarskú, českú, alebo aj mexickú národnosť, aby nemuseli byť zapísané s koncovkou „-ová“. Bohužiaľ, tento stav sa nedarí v našej republike dlhodobo prelomiť.

V roku 2013 sa súčasný minister vnútra Róbert Kaliňák pokúsil Slovenkám uvoľniť túto príponu s tým, že by mala stačiť odôvodnená žiadosť pri zápise nového mena do matriky. Slovensko by sa tak pripojilo ku krajinám, ako je napr. už spomínané Poľsko, kde sa priezvisko píše bez akejkoľvek prípony aj u muža, aj u ženy. V praxi poznáme poľský príklad „Anna Kovalczyk“, ktorý by sa na Slovensku mal používať voľne preložené ako „Anna Kovalčíková“. Návrh ministra vnútra by spôsobil, že by sa tvar mena skrátil na bez „-ová“, čiže by sme mali napr. na Slovensku pani Annu Novák.

Bohužiaľ, proti takémuto návrhu sa u nás na Slovensku radikálne postavilo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, ktoré zmarilo už aj prechádzajúce tri pokusy o uplatnenie tohto návrhu.

Čo sa však týka samotnej zmeny mena a priezviska, Slovensko, dá sa povedať, patrí medzi jedny z najpokrokovejších krajín, kde sa miešajú nielen historické korene a tradície v písaní prípony „-ová“, ale zároveň sme pomerne liberálni v príjimaní cudzojazyčných priezvísk v prípade vydatých žien. Na druhej strane to čiastočne môže spôsobovať viaceré problémy, ak by sme si vzali napríklad priezvisko Nicolson a použili cudzie krstné meno Rony (čo je v slovenskom právnom systéme prípustné) – vznikol by nám tvar Rony Nicolson, z čoho nie je jasne identifikovateľné, či ide o osobu ženského, alebo mužského pohlavia.

Prečo by mal byť zápis mena povolený v pôvodnom znení?

Predstavme si teraz situáciu, že by podobný prípad, ako v Litve nastal aj na Slovensku, samozrejme pri odmyslení si faktu, že náš právny systém uznáva cudzie ženské mená. Jeden z argumentov litovskej samosprávy bol ten, že priezvisko má byť zapísané v štátnom jazyku a podľa diakritiky príslušnej krajiny. To by bolo ešte vcelku logické pri priezviskách ako je Novák a jeho medzinárodné ekvivalenty (ČJ – Novák, PJ – Nowak, atď.). Ako by ale samospráva postupovala v prípade mien z Fínska, či Švédska, kde sú znaky ako „Ő, Ŏ, Ĉ, Ć, Ë, Ö, Ñ“ a tie zásadne vplývajú na zvukové vyjadrenie slova, v tomto prípade priezviska a nie je možné ich nahradiť žiadnym iným znakom. V danom priezvisku by logicky došlo k skomoleniu správnej výslovnosti mena. Napríklad známy fínsky hokejista „Oli Jökinnen“ by mohol mať v takomto prípade v Litve ohromný problém. Bežne jeho meno vyslovujeme ako „Oli Jokinnen“, správna výslovnosť jeho mena vo fínštine je však podstatne iná.

V praxi sa veľmi často stretávame aj s komolením mena autora tejto práce „Dzurilla“, ktoré síce je napísané gramaticky správne a neobsahuje žiadne znaky, ktoré by boli neprípustné, no napriek tomu ho v rôznych jazykoch vyslovujú ľudia inak. V Českej republike je dosť zaužívaný tvar „Dzurillo“, v Poľštine to foneticky mnohí čítajú skôr ako „Džuríla“.

Čiže ak sa vezme do úvahy táto stránka, Európska únia by sa mala začať zaoberať čím skôr ujednotením formy písania a definovania Mena a priezviska v konkrétnych štátoch, nakoľko cudzí štátny príslušník a jeho meno a priezvisko môže v danom jazyku znieť úplne inak. Nakoniec aj súčasné písanie mena pani Malgožaty je nesprávne  práve s ohľadom, že je príslušníčkou národnostnej menšiny a meno Malgožata (poľsky Malgorzata) by sa po správnosti malo prekladať ako „Margaréta“.

Utečenecká kríza a zápis mena a priezviska

Tak ako sme pred chvíľou obhajovali ujednotenie zápisu mena a priezviska, tak toto je ďalší bod, v ktorom sa budeme stavať na stranu podporovateľov rodiny pani Malgožaty. Utečenecká kríza, moslimovia a problémy s tým spojené, sú veci, ktoré nás, ale aj celú Európu rozdeľujú. Veľkým problémom však je zápis mena a priezviska práve u týchto osôb, hoci len na dočasné povolenie na pobyt. Ak si odmyslíme fakt, že mnohí z nich nemajú pri sebe ani základné doklady, nemeckí úradníci prechádzajú ťažkou školou života. Rozhodnutím nemeckých úradov sa totižto začali vydávať dočasné povolenia na pobyt s menom, ktorého zápis je prevedený v arabskom jazyku a teda pre bežného Európana ide o nečitateľnú zmes znakov. Na druhej strane barikády zase stoja štáty krajín V4, ktoré prijali niekoľko kresťanských rodín zo Sýrie (Slovensko bolo medzi nimi) a ktoré sa rozhodli pre zápis týchto rodín v klasickej slovenčine.

Tu nastáva opätovne problém s neskomolením priezviska, ale predovšetkým problém týkajúci sa národnostných menšín. Vzhľadom na to, že v Nemecku sa vytvára početná moslimská komunita a niektoré štvrte začínajú pripomínať getá, je logické, že moslimovia budú v blízkej budúcnosti požadovať ich zápis mena a priezviska v žiadostiach o udelenie občianstva a následne aj do občianskych preukazov a cestovných dokladov, čo je vzhľadom na ich tradície a kultúru úplne pochopiteľné.

Vzhľadom na opakované tvrdenia kancelárky Merkelovej a snahe presadiť povinné rozdeľovanie kvót medzi rôzne štáty Európskej únie, môže byť v prípade úspechu jej lobingu toto jedným zo závažných problémov, ktorým bude musieť administratíva rôznych štátov čeliť.

Domnievame sa však, že práve Súdny dvor by mal v predmetnej veci zaujať podstatne jasnejšie a jednoznačnejšie stanovisko, ktoré by dokázalo určiť spôsob a metodiku zápisu mena a priezviska po celej Európe s možnosťou drobných úprav pre potreby jednotlivých štátov. Konštatovanie a rozsudok v znení, v akom ho uviedol Súdny dvor, je podľa nášho názoru a vzhľadom na súčasné problémy a potreby rozdelenej Európy, nedostačujúci.

Záver

V tomto článku sme poukázali nielen na viaceré nedostatky ale aj problémy súvisiace so zápisom mena a priezviska, nielen pokiaľ ide o pomery na Slovensku, ale aj v súvislosti s prípadom pani Malgožaty Runevič-Vardyn. Rovnako sme dospeli  k názoru, že Súdny dvor by mal zaujať o niečo razantnejšie a univerzálnejšie stanovisko, ktoré by zjednotilo zápis mena a priezviska v jednotlivých krajinách Európskej únie, nakoľko v súčasnej podobe je široké spektrum možnosti zápisov mien a priezvísk skôr prekážkou a ako sme aj dokázali, niekedy dokáže byť takýto rozsudok tiež nástrojom politického boja a snahou o utláčanie menšín.

Pri písaní tejto práce sme si uvedomili predovšetkým rozdielnosť, aká panuje v Európe, týkajúca sa zápisov mena a priezviska. Prehlbujúca sa migrantská kríza však už teraz spôsobila problémy súvisiace so zápisom mena a priezviska žiadateľov o azyl a podstatnú rozdielnosť zápisov v krajiných ako je Nemecko a krajiny V4.

Zápis mena a priezviska si v súčasnosti určujú mnohé štáty samostatne a najväčší problém s uznávaním cudzojazyčných priezvísk majú predovšetkým štáty bývalého východného bloku. Pokiaľ sa však Európska legislatíva nezamerá aj na problémy, ktoré Európu v blízkej budúcnosti čakajú, nie je vylúčené, že sa s týmito problémami bude musieť v budúcnosti vysporiadať.

[1]Judikatúra Súdneho dvora EÚ – Vec C-391/09 [online], 2017. [cit. 3.1.2017]. Dostupné na: http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf;jsessionid=9ea7d0f130d63ab87d4fc8004a97b873fd3edf6ed35e.e34KaxiLc3eQc40LaxqMbN4PaheKe0?text=&docid=83085&pageIndex=0&doclang=sk&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=257048

[2] Rozsudok súdneho dvora EÚ z 12. Mája 2011 [online], 2017. [cit. 3.1.2017]. Dostupné na: http://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/PDF/?uri=CELEX:62009CJ0391&from=SK/

[3] Polska Agencja Prasowa, Szefowa Sejmu Litwy: Nie naruszyliśmy prawa w kwestii pisowni nazwisk [online], 2011. [cit. 7.1.2017]. Dostupné na: http://www.rmf24.pl/fakty/swiat/news-szefowa-sejmu-litwy-nie-naruszylismy-prawa-w-kwestii-pisowni,nId,339635

[4] Rozsudok súdneho dvora EÚ z 12. Mája 2011 [online], 2017. [cit. 3.1.2017]. Dostupné na: http://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/PDF/?uri=CELEX:62009CJ0391&from=SK/

[5] Rozsudok súdneho dvora EÚ z 2. Októbra 2003 [online], 2017. [cit. 17.1.2017]. Dostupné na: http://publications.europa.eu/sk/publication-detail/-/publication/66bff8a5-4f96-42e5-9a04-5de175a66ae5/language-sk

[6],7 Rozsudok súdneho dvora EÚ zo 14. Októbra 2008 [online], 2017. [cit. 17.1.2017]. Dostupné na:http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=69308&pageIndex=0&doclang=SK&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=171563

[8] Zákon č.300/1993 Z.z. – Zákon Národnej rady Slovenskej republiky o mene a priezvisku platný od 21.12.1993 s účinnosťou od 01.10.2015