V roku 2018 sme si pripomenuli sté výročie vzniku prvého samostatného spoločného štátu Čechov a Slovákov, ktorý označujeme ako Československá republika, prípadne „prvá republika“. Tento štát, ktorý vznikol na základoch rozpadajúceho sa Rakúsko-Uhorska sa pri formovaní volebných systémov inšpiroval vo veľkej miere práve v zahraničí, pričom voľby ako také mal definované už v samotnej Ústave Československej republiky označovanej ako „Zákon č. 121/1920 Sb. Národního shromáždení, kterým se uvozuje ustavní listina Československé republiky“, konkrétne v § 6, čl. 1: „Moc zákonodárnou vykonáva pro celé území Československé republiky Národní shromáždění, skládajíci se ze dvou sněmoven: sněmovny poslanecké a senátu.“[1] Samotný základ ústavy vytváral prof. JUDr. Jiří Hozel, pričom aktívne spolupracoval s profesorom ústavného práva prof. JUDr. Františkom Hnídkom a za jej hlavný vzor sa považovala aj preambula ústavy Spojených štátov amerických z roku 1787, čiastočne rakúska ústava z roku 1867 a ďalšie ústavy, ako napríklad švajčiarska či nemecká.

Do Poslaneckej snemovne bolo volených 300 poslancov (čo bolo definované aj v čl. 8 Ústavnej listiny Československej republiky), pričom aktívne volebné právo mali občania, ktorí dosiahli 21. rok života a funkčné obdobie Poslaneckej snemovne bolo definované na 6 rokov[2]. Na to, aby sa mohol občan Československa stať poslancom, bolo potrebné, aby dosiahol minimálny vek 30 rokov. Naopak, do Senátu, ktorý sa skladal zo 150 členov, volili občania starší ako 26 rokov kandidátov, ktorí dosiahli minimálny vek 45 rokov. Samotné volebné právo bolo definované v Ústavnej listine v druhej hlave v § 8 ako všeobecné, rovné, priame a tajné. Následne v ďalších paragrafoch tejto ústavy (§ 9) je toto volebné právo priznávané všetkým občanom Československej republiky. „Právo voliti do sněmovny poslanecké mají všichni státní občané Československé republiky bez rozdílu pohlaví, kteří překročili 21. rok věku svého a vyhovují ostatním podmínkám řádu volení do poslanecké sněmovny.“[3]

Práve uvedený § 9 bol v rámci Európy jedinečným, pretože na rozdiel od iných európskych krajín priznával volebné právo všetkým, čiže aj ženám, ktorých volebné práva boli dovtedy potláčané. Išlo o prelomový bod, ktorý sa následne odrazil aj na volebných výsledkoch v týchto rokoch. Ako správne uvádza prof. Krejčí, v Čechách sa v roku 1907 dostavilo k volebným urnám 1153-tisíc voličov a v roku 1920, čiže po zavedení volebného práva aj pre ženy, až 3423-tisíc voličov.[4] Na tomto mieste je ale potrebné uviesť, že za čias tzv. „prvej republiky“ existovala zákonná povinnosť zúčastniť sa volieb. Práve táto zákonná povinnosť však v podstatnej miere zvýšila volebnú frekvenciu a lepšie odrážala pomer síl v spoločnosti, a to aj napriek tomu, že neexistovali žiadne pravidlá, podľa ktorých by sa mohla trestať prípadná volebná neúčasť. Na rozdiel od súčasného nastavenia volebného systému sa voľby konali vždy v nedeľu.[5] Samozrejme, v oboch prípadoch ako aj pre Poslaneckú snemovňu, tak aj pre senát sa využíval princíp pomerného zastúpenia, čo bolo zdôvodňované tromi druhmi argumentov:

• Princíp pomerného zastúpenia mal zaistiť politické práva národnostných menšín, ktoré boli jedným z kľúčových elementov, ktoré prispeli k rozpadu Rakúsko-Uhorska po skončení 1. svetovej vojny. Československo sa týmto spôsobom snažilo práve takémuto stavu vyhnúť garantovaním princípu pomerného zastúpenia, aj čo sa týka národnostných menšín. To však spôsobilo práve ku koncu obdobia „prvej republiky“ problémy v oblasti Sudet (nemecká menšina) či južného Slovenska (maďarská menšina).
• Princíp pomerného zastúpenia mal napomáhať odbúravaniu „nešvárov volebnej geometrie“, ktorý sa uplatňoval predovšetkým vo väčšinovom volebnom systéme Rakúsko-Uhorska.
• Princíp pomerného zastúpenia mal pomáhať chrániť obyvateľstvo pred radikálnou socialistickou povodňou. V danom období totiž v roku 1917 začala v Rusku bolševická revolúcia a boje o moc a s expanzívnymi snahami komunistického hnutia sa už v roku 1920 odohrala Bitka pri Varšave, pri ktorej sa poľské vojská pokúsili zastaviť vpád Červenej armády do Európy. Práve túto hrozbu reflektovalo na svojom území aj Československo.

Základom pre volebné systémy do Národného zhromaždenia sa v tomto období stali zákony 123/1920 Sb., 124/1920 Sb., 208/1920 Sb. a 431/1920 Sb. Základ, ktorý vyplynul z týchto volebných zákonov, definoval nielen volebné územia (pre voľby do Poslaneckej snemovne bolo vytvorených 23 volebných okrskov, pre voľby do senátu 13 volebných okrskov), ale aj to, že volič sa nemohol vo voľbách rozhodnúť pre jednotlivých kandidátov, ale svoj hlas musel odovzdávať pre celú krajskú kandidátnu listinu niektorej z politických strán, pričom nemal absolútne žiaden vplyv na poradie kandidujúcich – hovoríme v tomto prípade o tzv. prísne viazaných kandidátnych listinách.

Aj napriek tomu, že tieto volebné systémy mali svoje chyby, vydržali v medzivojnovom období fungovať veľmi efektívne. S nástupom Adolfa Hitlera k moci v Nemecku v roku 1933 a následným rozpadom Československa pred druhou svetovou vojnou však tieto moderné volebné princípy zanikli a aj napriek tomu, že po roku 1945 sa znovuobnovená Československá republika pokúsila pokračovať v tradícii pôvodných volebných zákonov, z dôvodu komunistického prevratu vo februári roku 1948 k ich obnoveniu nedošlo. Dôležité je ale zdôrazniť, že na začiatku roku 1948 bolo obnovené Československo jediným štátom, ktorý sa nachádzal v sovietskej sfére vplyvu[6], v ktorom neboli komunisti pri moci.

[1] Zákon č. 121/1920 Sb., kterým se uvozuje Ústavní listina Československé republiky

[2] Je potrebné pripomenúť, že Ústava ČSR bola inšpirovaná mnohými zahraničnými ústavami, a preto sa zákonodarcovia rozhodli vybrať práve 6-ročné obdobie. Pri vytváraní Ústavní listiny Československa sa na nej nepodieľala verejnosť, čo čiastočne viedlo aj k nefelxibilite politického systému v Československu. O to väčší význam bol ale pripisovaný voľbám, ktoré sa na jeho území konali.

[3] Zákon č. 121/1920 Sb., kterým se uvozuje Ústavní listina Československé republiky

[4] KREJČÍ, O.: Nová kniha o volbách, Praha: VICTORIA PUBLISHING, 2006 s. 205

[5] Voľby v nedeľu boli definované na dvoch miestach Ústavnej listiny Československej republiky a to konkrétne v § 8 pre Poslaneckú snemovňu a v § 13 pre Senát.

[6] Sovietska sféra vplyvu bola stanovená principálne vo februári 1945 na Jaltskej konferencii ešte pred skončením druhej svetovej vojny. V Československu sa aj napriek tomu podarilo na relatívne krátke obdobie obnoviť fungovanie samostatného demokratického štátu.