Po vyvolaní vládnej krízy a následného nástupu komunistickej strany k moci vo februári 1948 došlo v obnovenom Československu k viacerým zmenám, a to aj k zmenám týkajúcich sa volebných systémov.

Už na začiatku roku 1948 bolo komunistom jasné, že prichádzajú o voličskú podporu a v prípade, že neurobia radikálne kroky, v nadchádzajúcich voľbách v máji 1948 svoju pozíciu neobhája. Po februárovom prevrate však mali komunisti všetku moc v štáte pod kontrolou a rovnako sa im podarilo ovládnuť aj povolené strany Národnej fronty. So zmenou politického systému však prišla aj zmena volebných zákonov. Boli zrušené všetky volebné zákony, prijaté v roku 1920, ktoré platili na území Československej republiky, aby boli následne nahradené novým volebným zákonom, ktorý sa označoval ako Zákon č. 75/1948 Sb. o voľbách do Národného zhromaždenia. Práve tento zákon zmenil spôsob volieb tak radikálnym spôsobom, že až do roku 1989 nebola možnosť na území Československa realizovať slobodné voľby.

Podľa princípov, ktoré boli ustanovené týmto zákonom, neznamenala účasť ďalších politických strán vo voľbách politický pluralizmus. Základným problémom týchto nedemokratických volebných zákonov bolo, že voliči si nemohli vyberať politickú stranu, ktorej volebný program reprezentoval ich názory, ale prakticky iba schvaľovali predložené kandidátne listiny. S nástupom komunistických strán k moci došlo aj k zmene systému riadenia volieb. V zmysle § 5 zákona č. 75/1948 Sb. o voľbách do Národného zhromaždenia boli vytvorené tri stupne volebných výborov. Išlo o volebné výbory miestne, krajské a ústredné volebné výbory.[1] Činnosť týchto výborov bola riadená ústredným volebným výborom, ktorého predsedom bol zo zákona ustanovený minister vnútra Československa (§ 8, ods. 3 zákona č. 75/1948 Sb.). Rovnako aj členovia všetkých volebných výborov boli menovaní, avšak toto menovanie nemohli nijakým spôsobom odmietnuť, pretože im zo zákona vyplývala povinnosť toto vymenovanie prijať.

Najvýraznejšou zmenou však bolo zavedenie tzv. „volebných skupín“, ktoré taktiež definoval zákon ako politické strany, vyvíjajúce činnosť v deň vypísania volieb vo volebnej oblasti (t.j. majú tam svoju organizáciu), združení politických strán alebo skupiny voličov.[2] Zástupcovia volebných skupín sa tak síce mohli stať členmi volebných výborov, avšak iba v prípade, že ich do výborov vybral predseda okresného národného výboru, a teda nemohli byť delegovaní svojou volebnou skupinou. V prípade, že ich predseda vybral, mali do obvodných volebných výborov prístup ako dôverníci. Ako takí mohli vznášať námietky proti zaradeniu niektorých voličov na kandidátne listiny, avšak samotnému volebnému aktu a sčítaniu hlasov smeli iba prihliadať. Voľby tak boli riadené z jediného centra a ich priebeh nemohol byť nezávisle kontrolovaný.

Aj napriek tomu, že novoprijatá Ústava z 9. Mája 1945 zachovala pôvodnú definíciu volebného práva, došlo v nej k jednej výraznej zmene, a to vypustenie pôvodnej časti, ktorá hovorila o tom, že voľby sa konajú na základe systému pomerného zastúpenia. To však nič nemenilo na tom, že voľby v roku 1948 prebehli podľa systému pomerného zastúpenia, avšak už boli po prvýkrát použité jednotné kandidátky Národnej fronty.

Dôležité je však zdôrazniť, že od roku 1948 až do roku 1989 bolo vo všetkých ústavách a ich novelizáciách občanom zaručované volebné právo, avšak práve z tohto práva sa stala tzv. volebná povinnosť, o čom  svedčia aj udalosti z 50. rokov 20. storočia, kedy chodili voliť celé pracovné kolektívy a vojaci hlasovali na rozkaz svojich veliteľov. Počas celého tohto obdobia však bola účasť každého oprávneného voliča prísne sledovaná a v prípade, že sa volieb nezúčastnil, bolo to štátnymi orgánmi vyhodnocované ako vyjadrenie nedôvery a nesúhlasu so socialistickým zriadením.[3] Dokonca sa podľa Krejčiříka zachádzalo až tak ďaleko, že pokiaľ šiel niekto voliť za tzv. plentu, stával sa podozrivým z toho, že hlasuje proti. Rovnako aj existovali volebné miestnosti, kde zásteny reprezentujúce práve tajnosť a súkromie pri hlasovaní neboli nainštalované s odôvodnením, že ide o buržoázny prežitok.

Aj v tomto období však došlo k vydaniu nového volebného zákona, ktorý bol prijatý v roku 1954. Išlo o Zákon č. 27/1954 Zb. o voľbách do Národného zhromaždenia. Zároveň sa týmto novoprijatým zákonom rušil zákon č. 28/1946 Zb. o úprave stálych voličských zoznamov a Vyhláška č. 20/1949 Zb. ministra vnútra o úplne novom znení zákona o úprave stálych voličských zoznamov. Kľúčovým bodom tohto zákona bolo zavedenie väčšinového volebného systému s jednomandátovými volebnými obvodmi, a to s požiadavkou zisku absolútnej väčšiny oprávnených voličských hlasov k zvoleniu. Ako správne uvádza prof. Krejčí, tento zákon však znamenal vo veľkej miere obmedzenie volebného princípu niektorých občanov Československej socialistickej republiky. Volebné právo totiž prislúchalo podľa § 2 všetkým občanom Československa, ktorí v deň konania volieb dosiahli vek 18 rokov, bez ohľadu na národnostnú príslušnosť, pohlavie, náboženské vierovyznanie, zamestnanie, dobu pobytu, sociálny pôvod, majetkové pomery atď. Právo voliť avšak nemali osoby, ktoré boli právoplatne odsúdené k strate čestných občianskych práv a to po dobu, počas ktorej táto strata trvala a osoby, ktoré boli právoplatne zbavené úplne alebo čiastočne týchto práv z dôvodu duševnej poruchy.[4]

Ďalšie základné obmedzenie volebného práva sa však nachádzalo už v štvrtej časti zákona. V zmysle § 21 zákona č. 27/1954 boli „kandidátmi pre voľbu do Národného zhromaždenia sú kandidáti Národnej fronty, ako zväzu robotníkov, roľníkov a pracujúcej inteligencie. Národná fronta – bojový blok Komunistickej strany Československa, Revolučného odborového hnutia, Československého zväzu mládeže, Československej socialistickej strany, Československej ľudovej strany, Strany slovenskej obrody, Strany slobody a ostatných organizácií pracujúceho ľudu – navrhuje za kandidátov najlepších robotníkov, členov jednotných roľníckych družstiev, drobných a stredných roľníkov a príslušníkov pracujúcej inteligencie.“[5] Práve týmto spôsobom bola zásadne obmedzená možnosť navrhovania kandidátov, a tým aj možnosť vyberať si spomedzi nich prostredníctvom volebného procesu. Voľby tak v tejto situácii strácali podobu možnosti výberu spomedzi niekoľkých kandidátov a stali sa prakticky iba plebiscitom o programe Národnej fronty alebo vyjadrením sa k uzneseniu posledného zjazdu Komunistickej strany Československa.

Viacerí odborní autori však namietajú, že prakticky sa ani nedá hovoriť o plebiscite. Prof. Krejčí totiž opakovane argumentuje, že nemohlo ísť o plebiscit v jeho pravom slova zmysle, nakoľko manifestačné hlasovanie narušovalo demokratický priebeh tohto nástroja priamej demokracie. [6] Avšak v zmysle vtedajšieho volebného zákona išlo o demokratický plebiscit, ktorý bol v súlade s § 31 a zaručoval tajnosť hlasovania.[7] Na čo je však potrebné poukázať v rámci zákona z roku 1954 je, že zrušil volebnú povinnosť, ktorá vo veľkej miere znižovala morálku v spoločnosti a stupňovala protisocialistické nálady. Išlo teda o účelové opatrenie, ktoré však bolo znakom modernej definície volebného práva.

Tento ústavno-právny volebný systém s relatívne malými zmenami a novelizáciami pretrvával až do konca roku 1989, kedy sa proti socialistickému systému postavila veľká časť verejnosti a na základe nátlaku došlo k zmenám v ústave a k zrušeniu vedúcej úlohy Komunistickej strany Československa. To bol prvý krok k slobodným voľbám.

[1] Zákon č. 75/1948 Zb. o voľbách do Národného zhromaždenia

[2] Zákon č. 75/1948 Zb. o voľbách do Národného zhromaždenia

[3] Online: KREJČIŘÍK, M.: Volby 1948, http://www.totalita.cz/volby/volby.php, [Online: 06.11.2018]

[4] KREJČÍ, O.: Nová kniha o volbách, Praha: VICTORIA PUBLISHING, 2006 s. 244

[5] Zákon č. 27/1954 Zb. o voľbách do Národného zhromaždenia

[6] KREJČÍ, O.: Nová kniha o volbách, Praha: VICTORIA PUBLISHING, 2006 s. 246

[7] O problematike tajnosti hlasovania sme sa zmieňovali už aj skôr. V prípade, že sa niekto pokúšal o tajné hlasovanie, mohol byť automaticky označený za nepriateľskú osobu alebo osobu, ktorá nesúhlasila so socialistickým zriadením.